V rannom zhone mi napadla myšlienka uverejnenia inteligentného postu na sociálne siete. Nehanbím sa za to. Zároveň som ale nevedela vymyslieť nič, čo by sa vošlo do požadovaného formátu, a tak píšem túto správu, aby som neprítomným sprostredkovala ešte dostatočne emočne nabitú reportáž. Fotky nabudúce.
V prvom rade musím uviesť atmosféru, v zásade úplne odlišnú od našich predošlých čítaní. Sedíme v miestnosti menšej ako naša spálňa. Je nás asi 25, no nie všetci sa zatiaľ odhodlali vystúpať z pohodlia prízemia. Začneme ale iba z dvadsaťminútovým meškaním po pozvaní všetkých prítomných do čítacej miestnosti.
Začne Silvia. Číta. Nesmelá poetka nám v úvodnom súkromnom rozhovore povedala, že aj tak to veľa ľudí neberie, keď niekto píše. Že je básnik považovaný za smiešneho, nešťastne zamilovaného, pod lampičkou. Z nesmelej postavy sa však valia starostlivé slová. V publiku je cítiť, že mnohých prekvapila sila. Po krátkom čítaní poslucháči potrebujú pokračovať, využiť všetkého čo má, aby sa vyčerpala možnosť počúvať.
Hneď na to vyzývame Víta Slívu, aby čítal. Číta rád. Predstavil prierez svojou tvorbou od roku 1984. Vtedy pod okolnosťami priaznivého vydavateľa aj pre katolíckych básnikov. Pán Slíva je z tých, u ktorých korení slovo bard v predstavách detí. Hlbokým, rozvážnym prejavom prekladá texty vsuvkami svojich skúseností. Dostane sa až k najnovším textom, kde spomenie báseň venovaná Václavu Havlovi. Celý prierez je však vedený v smutnom duchu, a tak sa rozhodne čítať inú báseň, venovanú rodinnému priateľovi - kňazovi a dedine Božice u Znojma.
Po diskusii so Silviou ale báseň (fakticky prvú báseň o Václavovi Havlovi napísanú po jeho smrti) prečíta. V komornej atmosfére nie je priestor na ostych, nasleduje diskusia, výmena skúsenosti a postupné rozpustenie sa do vína. Nesmelo sa dojímam nad najlepším autorským čtením, ale porovnávať ich nemá zmysel. Hádam prídu tí, čo prišli, i tí, čo neprišli aj nabudúce. Tešíme sa na jeseň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára