O jarnom ráne a spomienke na vznik myšlienky autorského čtení

Dať si záväzok čítať poéziu. V niektorých chvíľach by som povedala - násilné sebazdvíhanie sa na spoločenskom rebríčku pomocou kultúrnejšieho habitu.  V kontexte posledných dní a uvažovaní mi  však náš nápad organizovať autorské čítania s prípravou intenzívnej diskusie o texte príde ako krok k vyslobodeniu (seba samej, ale možno...).

 

Vnímanie, buchta a biftek

Jar útočí na naše zmysly. Zrazu si aj poloslepí ľudia uvedomujú, že nejaké stromy sú aj v meste, aj ľudia iPodoví priznajú existenciu nejakým vtáčikom letáčikom (nielen letáčikom z Albertu).

Uprostred mesta zrazu len bez slov
a celkom neprítomne stojíš na prahu letmej
takmer viditeľnej stopy a tá ťa (vedie
ďalej a možno) vzdialene spája s akousi
(vytúženou) neviditeľnou a neprítomnou 
vecou, ktorú nedokážeš obsiahnuť
čírou mysľou ani hmlistou obavou.

A keby aj: kam to uložiť, kam to vtesnať,
ako to všetko skryť do neskrytosti, v ktorej 
sa celý záblesk tej neskutočnej veci 
môže tak celkom nečakane obnažiť?

Ivan Štrpka: Holá neprítomnosť, In: Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad.

Čo ponúka čítanie Ivana Štrpku

Dala som sa na prípravu "lyrickej" časti tvorby Ivana Štrpku takmer nepopísaná, vyšla som ale z toho blackboxu plná slov. Až preplnená. Dôvodom mojej súčasnej úvahy je, prečo mi u Štrpku toľko slov nevadí a inde áno.

V prvom rade mám pocit, že je jeho básňach toľko slov naschvál. Ide o metódu preplnenia hlukom a svojim svetom tak, aby čitateľ nemohol uniknúť do svojich vlastných úvah inde. Na základe tohto obklopenia je človek vo svete vajec a plodov tak, aby sa v ňom skutočne ocital, cítil krv a kal, prípadne si odskočil robiť šľapaje do snehu.

Druhým veľmi sympatickým prvkom je vzájomná previazanosť jednotlivých textov. Je to malé dobrodružstvo odhaľovania, na ktorého seba upozorňuje, keď myslí toho minulého drozda? V súvislosti s piesňami je tiež parádne vidieť komunikovať skladby z youtube a zbierku medzi sebou. Unikát. Som súčasťou druhého mesta. Mesta, ktoré vytvorili slová.

V neposlednom rade musím poukázať (na našej diskusii trochu opomenutý) zvukový rozmer, ktorý občas doplňuje hru významov. Nie je slova bez zvuku, aspoň v našej hlave, ale u Štrpku aj v piesňach. Preto slov pribúdať môže a musí. Dávajú totiž kulisy všetkým zmyslom.

Záverom minieseje, dobrodružstvo prinášajú aj malé dávky. V istom zmysle je možné užiť si ho najmä po troškách. Mala som striedavo rôzne piesne obľúbené. Táto je z obdobia leta roku 2009

Apríl. Spev s veslom

už dnes sa stretávame na Grohovej 6, aby sme sa rozprávali primárne o tvorbe Ivana Štrpku a prípadne aj zbierke Natálie Paterovej

tož malý úryvok zo zbierky I. Štrpku Majster Mu a ženské hlasy

Apríl. Spev s veslom*

.... 
Dno sa nehýbe. Film beží.
Veslo sa radí k veslu. Záber za záberom
plynie do jediného bodu v mojej mysli.
Telefón zvoní. Smäd horí. Čelo
sa blyští. Aj ľadovec
sa telí. A čírosť škrípe ako veslo
na pomedzí nahého štrku a zatajenej vody.

Chytám ten rytmus. Apríl. Radosť a úzkosť
z tesnej blízkosti
počiatku a konca. Otázka, ktorá
roztvára strechy divadiel, stony aj šíru vodu plodu,
tá presná otázka sa prepaľuje na povrch
ako smrť, ako neodtajiteľná peha, ako spev.
Apríl sa rozlial. Kedy ty
takto doširoka roztvoríš oči? Kedy z nás, z nás samých
v ľahko horľavom aprílovom úsmeve
samú seba, tak celkom
priepastne a chaoticky porodíš?

*druhá polovica básne, strana 47
Ivan Štrpka. 1997. Majster Mu a ženské hlasy. edícia Mušľa. Levoča: Modrý Peter.