Dala som sa na prípravu "lyrickej" časti tvorby Ivana Štrpku takmer nepopísaná, vyšla som ale z toho blackboxu plná slov. Až preplnená. Dôvodom mojej súčasnej úvahy je, prečo mi u Štrpku toľko slov nevadí a inde áno.
V prvom rade mám pocit, že je jeho básňach toľko slov naschvál. Ide o metódu preplnenia hlukom a svojim svetom tak, aby čitateľ nemohol uniknúť do svojich vlastných úvah inde. Na základe tohto obklopenia je človek vo svete vajec a plodov tak, aby sa v ňom skutočne ocital, cítil krv a kal, prípadne si odskočil robiť šľapaje do snehu.
Druhým veľmi sympatickým prvkom je vzájomná previazanosť jednotlivých textov. Je to malé dobrodružstvo odhaľovania, na ktorého seba upozorňuje, keď myslí toho minulého drozda? V súvislosti s piesňami je tiež parádne vidieť komunikovať skladby z youtube a zbierku medzi sebou. Unikát. Som súčasťou druhého mesta. Mesta, ktoré vytvorili slová.
V neposlednom rade musím poukázať (na našej diskusii trochu opomenutý) zvukový rozmer, ktorý občas doplňuje hru významov. Nie je slova bez zvuku, aspoň v našej hlave, ale u Štrpku aj v piesňach. Preto slov pribúdať môže a musí. Dávajú totiž kulisy všetkým zmyslom.
Záverom minieseje, dobrodružstvo prinášajú aj malé dávky. V istom zmysle je možné užiť si ho najmä po troškách. Mala som striedavo rôzne piesne obľúbené. Táto je z obdobia leta roku 2009
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára