Jar útočí na naše zmysly. Zrazu si aj poloslepí ľudia uvedomujú, že nejaké stromy sú aj v meste, aj ľudia iPodoví priznajú existenciu nejakým vtáčikom letáčikom (nielen letáčikom z Albertu).
Uprostred mesta zrazu len bez slov
a celkom neprítomne stojíš na prahu letmej
takmer viditeľnej stopy a tá ťa (vedie
ďalej a možno) vzdialene spája s akousi
(vytúženou) neviditeľnou a neprítomnou
vecou, ktorú nedokážeš obsiahnuť
čírou mysľou ani hmlistou obavou.
A keby aj: kam to uložiť, kam to vtesnať,
ako to všetko skryť do neskrytosti, v ktorej
sa celý záblesk tej neskutočnej veci
môže tak celkom nečakane obnažiť?
Ivan Štrpka: Holá neprítomnosť, In: Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad.
Paradoxne zostrené zmysly mi spôsobili nejaké texty a rozhovory s Ivanom Štrpkom. Citlivosť k plynutiu času v tom, že stále je - a stále ho máme, aj keď sme si zvykli (som si zvykla) tvrdiť, že ho nemám. Zavolám o deň predtým, poradím vlak, budem čakať na stanici a ponúknem nocľah na priváte. Žiadne komplikácie, logistika. Skôr plynutie.
"Dnešná doba, to je kríza vnímania." Ničoho iného, povedal pán Štrpka v košatej odpovedi na zdanlivo nevinnú otázku v diskusii po čítaní. Keď sme kráčali po Brne, bavili sme sa o tom, ako ľudia "out-sourcujú" svoju ontologickú istotu. Radi vidia v každom meste MacDonald so žltým nápisom. Ľpejú na pravidlách, dodržiavaní nezmyselných prechodov pre chodcov. Jediné čomu neveria sú oni sami.
Buchty a bifteky sú tiež podobne spoľahlivé. Majú nejakú formulu výroby, postupy, ktoré sa reťazia, chemické reakcie sa rozbiehajú tvoria novú podstatu. Z mľazgavého cesta voňavú vec. Z pomerne nechutného zhluku buniek obľúbenú mäsožrútsku vec. Spoľahlivé je to dostatočne, aby nás pečenie a varenie upokojovalo. "Olivy chutia ako olivy, šalát ako šalát, rajčina ako rajčina, parmezán ako parmezán, medvedí cesnak ako medvedí cesnak. To sa už dnes tak často nevidí, že si suroviny zachovajú vlastnú chuť. Nesplynú do niečoho neurčitého," zhodnotil pán Štrpka šalát v bistre.
Ale aspoň na moje zmysly najviac pôsobí sluch. Slová, čo počujem (nie tie, ktoré si domyslím), a ruchy okolo nich dokážu naplniť moju myseľ. Niečo v duchu Zuzaninho apologetického textu o veľa slovách v textoch Ivana Štrpku. Zrazu necítim ani hmatom, ani sluchom, sotva vidím. Aj chuť sa rozplýva.
Víno od Hrdiny a dcery v Atlase, je voňavé aj chutné. Pivo na hornom poschodí Skleněnky dostatočné pre starších básnikov. Posledná leč je doupě, cez dym sa tam nedostane nič lepšie ako populárna hudba a nútenie do pitia alkoholu. Polievacie autá sa ponáhľali upratať prvý jarný prach.
Uprostred mesta zrazu len bez slov
a celkom neprítomne stojíš na prahu letmej
takmer viditeľnej stopy a tá ťa (vedie
ďalej a možno) vzdialene spája s akousi
(vytúženou) neviditeľnou a neprítomnou
vecou, ktorú nedokážeš obsiahnuť
čírou mysľou ani hmlistou obavou.
A keby aj: kam to uložiť, kam to vtesnať,
ako to všetko skryť do neskrytosti, v ktorej
sa celý záblesk tej neskutočnej veci
môže tak celkom nečakane obnažiť?
Ivan Štrpka: Holá neprítomnosť, In: Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad.
Paradoxne zostrené zmysly mi spôsobili nejaké texty a rozhovory s Ivanom Štrpkom. Citlivosť k plynutiu času v tom, že stále je - a stále ho máme, aj keď sme si zvykli (som si zvykla) tvrdiť, že ho nemám. Zavolám o deň predtým, poradím vlak, budem čakať na stanici a ponúknem nocľah na priváte. Žiadne komplikácie, logistika. Skôr plynutie.
"Dnešná doba, to je kríza vnímania." Ničoho iného, povedal pán Štrpka v košatej odpovedi na zdanlivo nevinnú otázku v diskusii po čítaní. Keď sme kráčali po Brne, bavili sme sa o tom, ako ľudia "out-sourcujú" svoju ontologickú istotu. Radi vidia v každom meste MacDonald so žltým nápisom. Ľpejú na pravidlách, dodržiavaní nezmyselných prechodov pre chodcov. Jediné čomu neveria sú oni sami.
Buchty a bifteky sú tiež podobne spoľahlivé. Majú nejakú formulu výroby, postupy, ktoré sa reťazia, chemické reakcie sa rozbiehajú tvoria novú podstatu. Z mľazgavého cesta voňavú vec. Z pomerne nechutného zhluku buniek obľúbenú mäsožrútsku vec. Spoľahlivé je to dostatočne, aby nás pečenie a varenie upokojovalo. "Olivy chutia ako olivy, šalát ako šalát, rajčina ako rajčina, parmezán ako parmezán, medvedí cesnak ako medvedí cesnak. To sa už dnes tak často nevidí, že si suroviny zachovajú vlastnú chuť. Nesplynú do niečoho neurčitého," zhodnotil pán Štrpka šalát v bistre.
Ale aspoň na moje zmysly najviac pôsobí sluch. Slová, čo počujem (nie tie, ktoré si domyslím), a ruchy okolo nich dokážu naplniť moju myseľ. Niečo v duchu Zuzaninho apologetického textu o veľa slovách v textoch Ivana Štrpku. Zrazu necítim ani hmatom, ani sluchom, sotva vidím. Aj chuť sa rozplýva.
Víno od Hrdiny a dcery v Atlase, je voňavé aj chutné. Pivo na hornom poschodí Skleněnky dostatočné pre starších básnikov. Posledná leč je doupě, cez dym sa tam nedostane nič lepšie ako populárna hudba a nútenie do pitia alkoholu. Polievacie autá sa ponáhľali upratať prvý jarný prach.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára