Spoločenská kritika u I.Š.

Zuzana prišla na stretnutí so zaujímavým postrehom. Ako je vlastne Ivan Štrpka a Dežo Ursiny v piesňach kritický k spoločnosti. Ľudia s hlavami trochu z ničoho a trochu z papiera a putovanie z posledných síl. 

 


Zimná noc, z posledných síl putujeme,
na všetkom leží sneh, holý a tvrdý ako kosť,
o ktorú nestojí ani posledný štiaci pes,
pomaly putujeme pekelným Ľadovým vetrom, ktorý tečie s nami
riečiskom svetiel a Ľudoprázdnych ulíc.
V nás viera - neviera. A okolo nás všade
v ostrom očernievajúcom svištiacom mraze bez tieňa
týčia sa svetielkujúcotemné nebotyčné obrovské
hranaté domy z papiera.

Zimná noc, z posledných síl putujeme.
Na všetkom leží sneh. V zákrute na konci prázdneho tunela
s dlhým kvílením v protismere spánku
míňa nás vysvietený poloprázdny vlak metra
a v ňom meraví, tenkí, neurčití, približní ľudia
s hlavami trochu z ničoho a trochu z papiera.

Zimná noc, z posledných síl putujeme.
Cez napnuté tenké zvukotesné steny obrovských
papierových domov sa k nám pohýňajú
zväčšené, zvnútra vykreslené protitiene
v polospánku aj v nespavosti bez prestávky hrajú
svoje súkromné utajené vojnové hry,

ponorené hlboko do chladných obrazoviek, ktoré
presakujú vo všetkých horľavých hlavách z polopapiera.
Ich bunky pípnu, programy zamieria: vyhraj
svoj súkromný boj! Znič svojho nepriateľa! Zbav ho
tela! Spáľ jeho tenkú bledú papierovú tvár!

Zimná noc, z posledných síl putujeme,
pokojným spiacim mestom. plným nekonečných
prízračných hranatých domov z papiera -
až Ľudským zavytím na nedotknutom snehu
nás primrazuje červená škvrna
divo pulzujúcej krvi. Uprostred mrazu nás páli
volanie druhej strany nepreniknuteľnej papierovej steny.
Páli ma neskutočný dotyk druhej strany,
boľavo možný dotyk z druhej strany papiera.
Dychtivé ruky,
cudzie mestá.
Predo mnou múr
a vo mne cesta.