Manifesty Osamelých bežcov

Pôvodný text manifestu:

NÁVRAT ANJELOV

Naše prvé opovrhnutie patrí pánom literátom,

ktorí nevidia! Dobrý deň.

Prichádzame z čistých krajín detstva a kladieme

si otázky,

ČO CHCEME A KAM IDEME

Vojna je pre našu generáciu rovnoko abstraktný

pojem ako komunizmus. Oboje žije iba v našich

predstavách. Sme atléti. Strhuje nás čestný boj

mužov. Náš pocit, ktorý nás neustále

prenasleduje, je

POCIT OSAMELOSTI BEŽCA,

ktorý svoj pohyb koná na neznámej ceste,

vzdialený od štartu a cieľa, ktorý nepozná, beží,

teda je (cogito, ergo sum), do behu vkladá

všetky svoje ušľachtilé sily a vôľu, aby dosiahol

svoj cieľ – zmysel pohybu. Beží medzi kolónami

aút, ktoré ho neprestajne predbiehajú a tiesnia

vo všetkých smeroch a protismeroch. Ľudia

v autách konajú monotónny pohyb k verejne

známym a nedôstojným cieľom svojho sebectva,

izolovaní v kabínach, odcudzení, nevšímaví

a ľahostajní k sebe navzájom, rútia sa k svojim

nízkym túžbam, havarujú za ľahostajnosti

ostatných, v autách, ktorých značky sú

pokrytecké.

ANGAŽUJEME SA ZA NÁVRAT ANJELOV

Za návrat dobrých anjelov ľudskosti do vašich

hláv a citov, úprimnosť tých, čo hovoria,

ušľachtilosť úmyslov a mravnú bezúhonnosť

činov. Za návrat ľudí k ľudskosti, za ľudský

odkaz civilizácii. Za humanizmus.

POÉZIU CHÁPEME AKO POSOLSTVO

Ako posolstvo ľuďom od tých, ktorí hovorili

sedemdesiat hodín bez prestania (citovaný Allen

Ginsberg) o ľútosti svojich životov.

Stratené posolstvá, ktoré nebudú vpustené do

brán, stratené brány, ktoré nevpustia dnu čisté

posolstvá.

Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.

Ivan Laučík-Peter Repka-Ivan Štrpka

Bratislava, november 1963

Druhý manifest Osamelých bežcov:

(vyšiel v Mladej tvorbe č.5/1964)

PREDNODTI

TROJNOHÝCH SLÁVIKOV

NIEKOĽKO BEZOČIVOSTÍ

S DIERÉZOU

ALEBO

OSAMELÍ BEŽCI O JAZDCOCH BEZ

KONÍ

Veľavážení, „hovoriť o poézii znamená hovoriť

o niečom veľmi starom... hovoriť o poézii je

oveľa obľúbenejšie ako poézia sama, “ napísal

v úvode eseje o svojej básni „Všetkým

telefónnym účastníkom“ plavovlasý nemecký

básnik Enzensberger. A tiež: „Poézia sama,

prastará a tvrdá, nie je nikdy aktuálna.“

Odpustíme si teda duchaplnú konverzáciu o tak

vznešenom predmete nášho záujmu

(prenechajúc to s pokojným svedomím

inteligentným a zasväteným teoretikom)

a sústredíme sa na pár poznámok, ktorých

obsah považujeme za podstatný v súvislosti

s jednou konkrétnou poetickou koncepciou,

koncepciou našej skupiny.

Len stručne. Skupina vznikla zo spontánnej

vnútornej potreby jej príslušníkov ako životná

nutnosť, nie ako literárna schválnosť. Spája

nás spoločná predstava poézie, jej zmyslu

a poslania, spoločná potreba ideálu, ktorým je

pohyb k ľudskosti, spoločný pocit osamelosti

bežca.

Odmietame, a to treba zdôrazniť so všetkou

opovážlivosťou hneď na začiatku, zaradiť sa

disciplinovane na miesto vyhradené pre nás

naším biologickým vekom v početnom zástupe

slovenských poetov našich, lýronoscov, tých

priškrtených slávikov, buditeľov rána,

ospevovateľov, pofŕkaných maltou, zvoľna

stúpajúcich na Parnas slovenský náš, zaujmúc

tam po preriednutí vlasov svoje pomyselné

tróniky a tróny, kde sa už ujali osvietenej vlády

žijúci klasici a laureáti, rozhliadajúc sa po

šťastnej domovine. Hľa, hlas národa.

Ignorujeme bočné chodníčky a odbočky

avantgardy v medziach zákona (aj vlastnej

pohodlnosti a nedostatku ducha).

Neexistuje pre nás tento literárnou históriou sa

plahočiaci zástup zvaný slovenská poézia.

Nedali nám nič títo „jazdci bez koní“, použijúc

označenie S. J. Persovo pre literátov, hoci

Plávkom počnúc, pre všetkých, ktorých dielo

tvorí pomyselný poetický poklad našej kultúry

v povedomí stredoškolsky aj ináč vzdelaných

Slovákov.

V celej súčasnej slovenskej poézii nejestvujú,

s výnimkou Válka a dnes už bývalej Trnavskej

skupiny, žiadne ucelené koncepcie tvorby

a s nimi indiferentné koncepcie seba a sveta.

(V tom druhom sú na tom poslabšie aj Trnavčania.)

Veršujúc na určité témy, nehovoria nič, nemajúc

čo povedať zmyslove a intelektuálne úbohí.

Princíp ich obásňovania vecí a spisovania básní

sa rovná princípu pevcov školy Štúrovej.

Dúfame, že je to povedané dostatočne jasne.

Cestu šialeným motocyklistom!

V skutočnosti to potom vyzerá asi takto: Na

hipodróme slovenskej literatúry dlhé roky

klusajú spanilí jazdci, dôstojne sa pohupujúc

v sedlách, nevediac, že kone poézie im spod

nich ušli ešte na štarte. (Pravdou je, že jazdci

sú bez koní.) Ich fotografie sú však

v šlabikároch a v halách univerzít, ich nacionálie

sú notoricky známe, na tribúnach kultúrne

Slovensko vytrvale sleduje ich remeselnú jazdu,

kritici uznanlivo komentujú a povzbudzujú,

obecenstvo je otrávené a odvrátené (pivo

nedostať), väčšinu to vlastne vôbec nezaujíma,

ale sú to predsa oficiálni jazdci, v národnom

drese, tak im teda z konvencie, dľa bontónu,

zatlieskame. Školská mládež, čo sem chodí na

pár hodín s učiteľmi, ich však vypíska, ujde

z hipodrómu a už tam nikdy nechodí.

Nie sme dedičmi, nemali sme čo zdediť, sú nám

ľahostajné všetky malicherné prúdenia v stojatej

nádrži literárnych vôd. Prevždy odmietame

vstúpiť do brán tejto slovenskej literatúry. Mimo

jej brán sme rozhodnutí vyrozprávať naše

posolstvá. Veľké biele miesta sú na našich

mapách, podľa ktorých sa riadime na cestách.

Ale už zaškrípalo dno člna o breh neznámeho

územia. „Hovorím, že treba byť vidiacim, stať

sa vidiacim,“ vraví nám Rimbaud. Áno, ale tma

zlých konvencií v hlavách občanov.

Malá prestávka.

Uvádzame tu myšlienky Saint-John Persa, ktoré

sú formuláciou aj našich názorov

„Verím, že básnik sa má stotožniť so svojou

básňou. Jeho život má byť akciou. Musí byť,

musí konať, musí stelesňovať báseň. Poézia

nesmie byť zlúčením vedomého

a nevedomého. Najprv treba báseň žiť.

Tvrdím, že báseň je pre človeka jedným zo

spôsobov života a poznania.“ Poézia je pre

nás spôsobom života a jeho poznania,

prostriedkom preniknutia pod povrch javov

a vecí, prostriedkom odhalenia, pochopenia ich

vnútorných súvislostí s jednoznačným dôrazom

na súvislosti ľudské, existencionálne.

Určitý stupeň poznania je obsiahnutý v poézii

Trnavskej skupiny, ktorá však kládla hlavný

dôraz na vytvorenie čiste estetických hodnôt.

Možno na ňu vzťahovať Hamadovo tvrdenie, že

„proces realizácie umenia, ako rozhodujúci, je

predpokladom jeho pôsobenia“. Tým zohrala

u nás nesporne najdôležitejšiu úlohu. Predmet

ich poézie je maximálne obmedzený, tomu

zodpovedajúce sú aj ich výsledky, hoci v oblasti,

ktorú dosiahli, sú to výsledky nespornej kvality.

Táto generácia začala v našej poézii so

stvorením človeka. Absolutizovala však

senzuálny atribút, najľahšie dostupný

a najprirodzenejšie stvoriteľný.

Prenikla do podstaty zmyslov, nemá ani potuchy

o základných konfliktoch ľudského vnútra.

Stachov Adam má teda pohlavie, schopnosť

reakcie na zmyslové podráždenie, určité citové

zázemie. Ide však o celého človeka, preniknúť

do vnútra, k jeho základným etickým,

existencionálnym problémom. Postaviť sa za

jeho ľudskú podobu. Osamelý bežec koná svoj

pohyb týmto naznačeným smerom, na cestách

medzi kolónami áut, ktorých smerovania sú

pochybné a vzájomne ľahostajné k iným. A bude

zastavovať a mávať na autá. Tu sa začína

angažovanosť.

V tejto súvislosti musíme sa výhradne postaviť

proti Feldekovej básni Severné leto, ktorá

presiahla rámec skupinových ťažení a mala

predstavovať „komplexnejší“ pohľad na (či do)

človeka a kvalitatívny skok k syntéze. Je

povrchná, neschopná prieniku. Jej posolstvo sa

rovná obsahu tiežzaangažovaných plagátových

ideí.

Princípom nášho postupu je myslenie,

imaginatívne, až to bolí, v zmysle Camusovho

„existuje len myslenie pomocou predstáv, ak

chceš byť filozofom, píš romány.“

Treba uvoľniť tie mýty a symboly

metamorfovanej reality vo vnútri, ktorá sa

deformuje do pravej podoby v svetle našich

bytostí. Abstrakcia z konkrétneho v záujme

novej, vyšej konkrétnosti, syntéza smerom

k poznaniu. Presnosť.

„Čím ďalej sa púšťame, tým viac musíme

dbať, aby sme si zachovali vládu nad

konkrétnom. Poézia nie je svojvoľný čin.

Človek musí zostať jasný.“ S. J. Perse.

Zachovať jas výpovede konkrétneho, premietnuť

ho imaginatívnym myslením do roviny novej,

nahej, do podstaty odhalenej, teda poznávanej

reality. Stať sa rimbaudovským mudrcom.

Takto opodstatnená lyrika. Sláva trojnohým

slávikom, ktorí uzreli jas našich mozgov

a spievajú o budúcej harmónii

v nepreniknuteľných húštinách.

Výhradne a programove a manifestačne BÁSEŇ

O SEBE (termín J. Hanzlíka). Jediným

zákonodarcom svojej poézie je básnik sám.

Zákon je však nevyhnutný. Nesmie porušiť jeho

hranice. Ak to urobí, vypukne katastrofa.

Nevyhnutnosť krásneho šialenstva.

Prichádzajú šialené posolstvá.

O Válkovej poézii platí Persov verš „veď

o človeka ide predsa, o jeho obnovenie“, preto

je nám blízka. Naše aspekty sú ale podstatne

odlišné. Odmietame akékoľvek spríbuzňovanie.

Osvietený Slovák Dominik Tatarka. Naša

úprimná úcta.

Romantikmi XX. storočia sú beatnici. Menej

ukrutností.

Nechceme nikomu navliekať anjelské košieľky

našich predstáv. Hovoríme len o nevyhnutnosti

ideálu. Teda znova:

Angažujeme sa: Za návrat anjelov. Za návrat

dobrých anjelov ľudskosti do vašich hláv a citov.

Za čistotu úmyslov a mravnú bezúhonnosť

činov. Za návrat ľudí k ľudskosti. (Za

humanizmus.)

Sme bežci, spôsobom nášho jestvovania je beh

a to, čo s behom súvisí. Kašleme na literatúru,

zaujíma nás zmysel pohybu.

Nepredkladáme vám teoretickú konštrukciu,

naša koncepcia je v tvorbe, našou koncepciou je

tvorba. Chceme len hneď na začiatku upozorniť,

aby ste si naše mená láskavo vyškrtli zo

zoznamu nádejných adeptov literatúry.

Stretnete nás na cetách, osamelých bežcov vo

vrcholiacej sezóne autostopu.

IVAN LAUČÍK,

PETER REPKA,

IVAN ŠTRPKA

 v pôvodnom texte absurdný, vysádzané ako

abstraktný asi nie z nepozornosti – pozn. M. K.

Prevzaté z časopisu Literika (č. 3 -4 1996, ročník I.)

Pozn. Celé dvojčíslo je venované literárnym smerom a skupinám v slovenskej literatúre 20. storočia!!!